reklama

Povojnová vízia veľkého Martina

Obdobie po druhej svetovej vojne bolo vo väčšine smerov nestabilné, plné neistoty, obáv z budúcnosti, v našich pomeroch aj obdobie kryštalizovania sa socializmu a prebratie moci týmto politickým a ideologickým smerom. Toto obdobie je na Slovensku typické aj smelými plánmi do budúcnosti, veľkolepými víziami, nielen ohľadom kultúry, osvety, vzdelávania, ale aj ohľadom budovania miest. Martin nebol výnimkou. Vtedajší mocipáni mesta boli samozrejme naklonení myšlienke budovania a rozkvetu Martina, najmä kvôli tomu, že takmer jediné, čo sa v Martine dovtedy poriadne rozširovalo bol Národný cintorín, vtedy ešte neoficiálne nesúci tento názov. Okolo roku 1946 bol vný územný plán mesta. Ten sa postupne upravoval a formoval až do roku 1948. Originál tohto územného plánu sa zachoval v zbierkach Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice (ALU SNK) v Martine. Jedná sa o nesmierne zaujímavý dokument.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Martin – hlavné mesto Slovenska

Boli to plány a vízie, až príliš vytŕčajúce z princípov vrodeného slovenského konzervativizmu. A ten sa koniec – koncov aj prejavil. Na radnicu prišiel list z vtedajšieho Povereníctva (ministerstva) vnútra, že nie je hospodársky možné, presťahovať všetky inštitúcie a ustanovizne celonárodného významu z Bratislavy do Martina. Podobné listy prišli aj ostatným dvom kandidátom na titul hlavného mesta – Banskej Bystrici a Zvolenu. Banská Bystrica pri svojej kandidatúre argumentovala vypuknutím SNP (len pre informáciu, myšlienka SNP a aj samotné prípravy prebiehali prvotne v Martine, náhlym zvratom však muselo SNP vypuknúť v Banskej Bystrici). Zvolen argumentoval svojou polohou uprostred Slovenska a Martin? No predsa sídlom Matice slovenskej, dlhoročnou tradíciou a zázemím pre slovenskú kultúru, vzdelanie, múzejníctvo, divadelníctvo, atď.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Projekt teda nebol uskutočnený, a je ho škoda. Pretože táto vízia, projekt ,,Kotlín“, ako sa malo hlavné mesto Slovenska v Martine volať, bol veľkolepý. Mal to byť rozsiahly areál národných inštitúcií, ministerstiev, palácov (prezidentského a podobne), úradov a ústavov. Obklopený a pozostávajúci z mnohých parkov, záhrad, námestí. Pre bližšiu predstavu, mal sa rozkladať na území medzi dnešným sídliskom Košúty (vrátane pahorku Atilov hrob) až po susednú obec Sučany.

Kotlín mal byť podriadený mestu Martin, mal byť jeho štvrťou, najmä kvôli zachovaniu historického jadra Martina – je obdivuhodné, že vtedajší stavitelia rešpektovali historické budovy a centrá miest a nesnažili sa do nich zasahovať, čo o niekoľko desaťročí neskôr však bolo naopak. Pre rýchle prepojenie Martina a štvrte Kotlín mali slúžiť autobusy a trolejbusy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo sa týka názvu – Kotlín, je to názov jedného diela významného slovenského literáta – Svetozára Hurbana Vajanského.

Martin ako centrum spomienok na SNP

Ďalším z projektov bolo vybudovanie monumentálneho pamätníku na pahorku Atilov hrob, alebo aj Hrádok, ktorý sa dodnes nachádza v severovýchodnej časti Martina, v bezprostrednej blízkosti sídlisk Košúty I a Košúty II. Etymologické vysvetlenie názvu ponúka nasledujúca povesť. Mocný Atila, obávaný vodca Hunov, viedol svoje vojská do neznámych krajín a zavítal aj do Turca. Tu si ho však našla smrť. Vojaci, plní zármutku a žiaľu za nenahraditeľným vodcom, z čistého obdivu i rešpektu k zosnulému Atilovi, rozhodli sa, postaviť Atilovi hrob – mohylu, ktorá len tak nemala mať páru. Na Atilu teda nanosili vďaka svojim helmám a šabliam veľa hliny. Ani sa nenazdali a videli pred sebou namiesto hrobu pahorok. No nezaháľali, nezaoberali sa viac smrťou a opustili tento kraj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Atilov hrob má skutočne tvar hrobu (lichobežníka) a z vtáčej perspektívy je to kužeľ, avšak s plochým vrcholom, v tvare vajca. Dnes je na tomto mieste mnoho hrobov, otvorených krýpt, podľa dodnes čitateľných epitafov, niektoré hroby pochádzajú z roku 1850. Je bizarné, že na tomto mieste nájdeme aj pieskovisko (uprostred cintorína priestor pre deti). Žiaľ, Atilov hrob je dnes vyhľadávaným najmä mládežou, ktorá sa k tomuto významnému a dôstojnému miestu ani zďaleka nespráva úctivo. Teraz však späť k dejinám, konkrétne k povojnovému obdobiu.

Ako bolo spomenuté, stavitelia plánovali na tomto mieste postaviť obrovský pamätník. V tomto prípade však zasiahli finančné problémy a jediné čo z tohto projektu zostalo je pár fotografií plánovaného vzhľadu objektu, a fotografie z roku 1945, kedy predstavitelia mesta a stavitelia slávnostne odkryli základný kameň pamätníka, za prítomnosti zhruba tisícky Martinčanov. Dnes nie je známe, kde sa a či sa vôbec ešte nachádza na pahorku – tento základný kameň pamätníka SNP.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pamätník SNP mala byť kolosálna budova, s cca 50 metrov vysokou vežou. Na vrchole tejto veže mala stáť socha, dvakrát vyššia ako na dnešnom bratislavskom Slavíne. Z budovy mali vychádzať dve kryté stĺporadia, medzi ktorými malo byť vybudované jazero.

Martin – mesto kultúry, múzeí, kníh, archívov, ale aj cintorínov

Všetky vyššie uvedené tituly mestu Martin právom prináležia. Prečo mesto cintorínov? Jeden z projektov bol totiž vybudovať takzvaný Legionársky cintorín, ako jednu časť Národného cintorína. Mal sa nachádzať v dnešnom bloku C Národného cintorína v Martine. Projekt však nebol uskutočnený, pretože ho navrhoval slávny slovenský architekt Dušan Jurkovič, s ktorým žiaľ predstavenstvo Martina nemalo dobré vzťahy. Preto realizáciu tohto projektu zakázalo. Vojaci, ktorí mali byť pochovaní na tomto cintoríne boli rozdelení a jedna časť bola pochovaná na Národnom cintoríne, druhá časť na Partizánskom cintoríne v Priekope (dnešná mestská časť Martina).

Na Národnom cintoríne je okrem obyvateľov mesta do dnešného dňa pochovaných vyše 600 osobností Slovenska. Čo sa týka Partizánskeho cintorína, je tu samostatne pochovaných zhruba sto partizánov, nielen slovenskej národnosti, ale aj českej, ruskej, osve sovietskej a dokonca aj francúzskej. Francúzski partizáni majú aj postavený pomník v Strečne pri Žiline, v blízkosti vstupu do priesmyku. Nachádzajú sa tu aj masové hroby vedení partizánskych štábov. Žiaľ, niektoré hroby sú na Partizánskom cintoríne bez mena, sú to takzvané ,,nemé duše“. Mená týchto vojakov sa zrejme už nikdy nepodarí zistiť.

,,Veľkosídlisko“ Ľadoveň

Tí, ktorí dobre poznajú Martin, istotne veľmi dobre vedia, kde sa nachádza sídlisko Ľadoveň. Pre tých, ktorí mesto nepoznajú, sídlisko Ľadoveň sa nachádza na juhovýchodnom cípe Martina, pri príjazdovej ceste do najväčšieho slovenského skanzenu (múzea v prírode) Martin – Jahodnícke háje. Niektorým už kolosálne vybudovaný vstup na sídlisko (dvojprúdová cesta – Ulica Nade Hejnej) napovedá, že sídlisko malo byť väčšie. A dojem neklame. Opäť sa vráťme k územnému plánu mesta z roku 1946. V ňom je tiež zakreslená plánovaná bytová výstavba v meste. Dnes existujúce štvrte v západnej časti mesta, ako Stráne, Podháj či Záturčie sa vôbec nespomínajú.

Dôležitou tam je Ľadoveň, vtedy ešte ako sídlisko bez názvu. Dvojprúdová cesta mala pokračovať až do pomerne vzdialenej obce Belá (dnes Belá – Dulice), ležiacej na úpätí Veľkej Fatry. Martin by tak preťal celý región Turiec po šírke. Na túto dvojprúdovú cestu potom mali nadväzovať menšie hlavné cesty (ako dnes napríklad Stavbárska ulica) a nakoniec príjazdové cesty k panelovým domom.

Dvojprúdová cesta mala byť pretínaná mostmi pre chodcov, v okolí ktorých mali byť vybudované obchody a domy služieb. Jeden most cez túto cestu stihli budovatelia na Ľadovni postaviť. Súčasné sídlisko Ľadoveň je špecifickým v celom bývalom Československu svojimi krytými chodníkmi – tzv. ,,kolonádami“ medzi jednotlivými panelovými domami. Čo sa týka rozlohy sídliska dnes, v porovnaní s plánovanou rozlohou sídliska v roku 1946, existujúca časť Ľadovne je zanedbateľnou, oproti plánovanému rozsahu, nakoľko plány počítali s vyrúbaním blízkych Jahodníckych hájov a s následnou výstavbou.

Celá výstavba nadväzovala na ďalší projekt, o ktorom sa dozvieme viac v nasledujúcej kapitole článku.

Vodná nádrž Príbovce

Touto kapitolou článku zrejme nepoteším obyvateľov turčianskych obcí Košťany nad Turcom, Žabokreky, Turčiansky Peter, Príbovce, Benice a Rakovo. Týchto šesť obcí totiž malo byť podľa povojnových vízií a plánov zatopených priehradou, pomenovanou po najväčšej z nich – po obci Príbovce. Priehradný múr mal viesť od cesty medzi Martinom a Bystričkou po Jahodnícke háje a mal obkolesovať celú priehradu, samozrejme len na úsekoch, kde by to bolo potrebné. Zachránené by boli teda obce na úpätiach pohorí Malá a Veľká Fatra – Valča, Trnovo, Trebostovo, Bystrička, Belá, Dulice, Necpaly. Priehrada by už nesiahala na územie obce Ďanová ani na obec Karlová či Ležiachov.

Našťastie, Turiec nepodľahol trendu vybudovania vodnej priehrady uprostred svojho územia, ako tomu je na Orave (Oravská priehrada), na Liptove (Liptovská Mara), na Považí (Nosice) a čiastočne aj na Kysuciach (Nová Bystrica).

Na záver, ako zaujímavosť môže poslúžiť fakt, že územný plán Martina z roku 1946 rátal s vybudovaním východného obchvatu na skoro rovnakej trase ako v súčasnosti plánovaná rýchlostná cesta. Napojenie na cestu medzi Žilinou a Ružomberkom bolo tiež naplánované rovnako (podľa vzoru križovatky pri sídlisku Košúty II).

Martin Lukáč

Martin Lukáč

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som 16-ročným študentom Spojenej školy Metodova 2 v Bratislave (bilingválne gymnázium).Som členom MO MS v Martine a asistentom kronikárky mesta Martin. Zoznam autorových rubrík:  MetodkaMesto MartinTURIECNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu